Jdi na obsah Jdi na menu
 


svatý Augustin a judaismus II.část

Obrazekdokončení

Svatý Augustin a judaismus

                Ďalej podľa Augustína sú židia odkázaní na to, aby žili v stave podriadenom. Aj to podriadenie však pre Augustína nie je len trest. Židia majú dôležité miesto v Božom pláne. Podľa Augustína slúžia ako svedkovia o kresťanskej pravde. Totiž držia u seba knihy SZ. Oni nosia tieto texty, ktoré obsahujú proroctvá o Kristovi. Takto kresťania môžu povedať, že nie sú výplodom fantázie Cirkvi. Židia sú teda nosiči kníh pre kresťanov.[58] Zachovanie SZ nezávislým, dokonca nepriateľským ľudom, pomáha potvrdiť kresťanské pravdy, potvrdením, že staré proroctvá o Kristovi nie sú terajšie výmysly kresťanov, ale nezávislé svedectvo. Neskôr v contra Faustum Augustín argumentuje, že mnoho pohanov spoznalo Krista čítaním židovských kníh.[59] 

                Po štvrté, ako božsky chránení ľudia, musí ich odlišovať nejaký znak od ostatných. Tento znak Augustín identifikuje so židovskými nábožensko-kultúrnymi praktikami.

3.3. Znak židov

                Augustín obdivuje židov, že si zachovali vieru a tradície ako žiaden iný národ v rímskom impériu. Taktiež po zničení chrámu a kňaskej triedy pokračujú vo svojich tradíciách.[60] V Gen 4,15 čítame, že Boh dal znak Kainovi. Hipponský biskup prechádza pri aplikácii textu na jemu súčasnú situáciu, číta teda dejiny židov z pohľadu znaku, ktorý vlastnia. 

„Je neobyčajné konštatovať ako národy podriadené Rímu prešli na náboženstvo svojich dobyvateľov, zachovávali ich zvyky a slávili ich svätokrádežné obrady, kým židovský ľud, pod pohanskými alebo kresťanskými kráľmi, nestratil nikdy znak svojho zákona, pre ktorý sa odlišuje od ostatných národov a ľudí. Každý vladár, ktorý našiel vo svojom kráľovstve ľudí z toho rodu, našiel ich s tým znakom a nezabil ich, neurobil nič, aby neboli viac židmi. Oni boli oddelení od každého spoločenstva s ostatnými národmi vďaka znaku – istému a špecifickému náboženskému zachovávania zákona...“[61]

                Dôležité je si všimnúť, že židia sa neasimilovali, radšej sa separovali od ostatných ľudí svojím zachovávaním zákona. Augustín viackrát opakuje, ako neustály refrén, že nikto nemôže ublížiť židom, lebo to nedokázali králi ani vládcovia, či cisári.  Nikto nemôže vyhubiť židov, nikto nemôže zrušiť aby žid bol židom.[62] A teda aj obrátenie židov silou, nie je v súlade s Božím plánom.

                Aj keď v citovaných častiach Augustín explicitne nevykresľuje charakter židovského znaku, kontext v ktorom o ňom hovorí, nás vedie k riešeniu.  Totiž pozoruje, že židia sa držia pozemského obrezania, pozemskej soboty, pozemskej paschy.[63] Augustín vymenúva tieto tradičné obyčaje ako špeciálny znak židov. Napriek tomu niektorí znalci tvrdia, že Kainov znak pre Augustína predstavuje  obriezku.

                Augustínovo zdôrazňovanie, že židom bolo dovolené zachovávať ich pradávne zvyky nie je partikulárne nové. Dôkladné skúmanie Theodoziánskeho kódexu, rímskej cisárskej legislatívy nám dokazuje, že dokonca aj kresťanskí cisári udržiavali starú a posvätnú rímsku tradíciu zákonov, ktoré zaručovali židom povolenie zachovávať ich náboženské praktiky. Dva zákony, partikulárne jeden z roku 392[64]  a jeden z roku 397[65], explicitne povoľujú židom udržiavať ich vlastné náboženské praktiky. Tieto oficiálne prehlásenia vyšli len pár rokov pred Augustínovým dielom Contra Faustum,.

4. Hebreji svedkovia Biblie pre kresťanov

                Hebreji sa stávajú svedkami víťazstva viery. Učenie o svedectve potvrdzuje, že cez hebrejský ľud spása dosiahla pohanov. Podobne ako Origenes tak aj Augustín bránil hebrejské Písmo ako dôkaz pravdy Krista ako Spasiteľa. Hebreji sa tak stávajú pre neho knihovníkmi pre kresťanov, držia u seba Zákon a prorokov, dávajú tak svedectvo o učení Cirkvi. Veď to, čo sa zjavuje v litere, kresťania uctievajú vo sviatostiach.[66] Práve vďaka hebrejskej Biblii máme dôkaz, že tieto texty neboli napísané či falšované kresťanmi. Boli však zachované ako proroctvo v hebrejskom národe.[67]

                De civitate Dei Augustín potvrdzuje svoje presvedčenie, že Boh tým, že nezničil Hebrejov, dokazuje Cirkvi milosť svojho súcitu. Vysvetľuje, že nám postačujú proroctvá, ktoré pochádzajú z kníh Hebrejov (v tomto prípade ich nazýva nepriateľmi). Poznávame to cez ich svedectvo, ktoré kresťanom vydávajú aj proti svojej vôli. Oni totiž opatrujú starostlivo texty Zákona a prorokov a sú rozptýlení po všetkých národoch, kam sa len šíri Kristova Cirkev. Boh práve na Hebrejoch ukázal svoje milosrdenstvo, pretože ich zločin sa stal spásou národov (Rim 11,11). Preto ich Boh nevyhladil, aj keď boli od Rimanov porazení. Aj toto však Augustín považuje za Prozreteľnosť, pretože takto boli rozptýlení, lebo keby zostali so svojím Písmom, len vo svojej zemi a nie všade, nemohla mať Cirkev ktorá je všade, nemohla by mať všade svedkov dávnych proroctiev o Kristovi.[68] Učenie o hebrejskom svedectve sa ucelenejšie nachádza v Enarrationes in Psalmos, pri druhom výklade žalmu 58.

 

5. „Nezabi ich, aby nezabudli na tvoj zákon“ (Ž 58,12 LXX)

                „Nezabi ich, aby nezabudli na tvoj zákon.“ Augustín hovorí, že žalm 58 vo verši 12, poukazuje na židov ako na nepriateľov, lebo oni vlastnia zákon. Pri výklade žalmu tvrdí, že ak prežil židovský ľud, je to vďaka tomu, aby sa cez jeho prežitie romnožoval ľud kresťanský. Židia boli rozptýlení medzi národy, ale zostali židmi, zachovali si svoje charakteristiky a svoj zákon daný od Boha. Keď však čítajú prorokov a zákon, nevidia tam svetlo, ktoré prináša Kristus. Nielenže teraz ho nevidia, ale ani za jeho života ho nespoznali a stali sa vinnými pre jeho vyliatu krv. Niektorí sa však obrátili a stali sa príkladom toho, ako môže byť odpustené aj zabitie Krista.

                Teda  „nezabi ich, aby nezabudli na tvoj zákon.“ Čo urobí Boh?, pýta sa Augustín. A odpovedá si ďalším veršom žalmu: „Rozptýliš ich vo svojej moci.“ Boh im teda ukáže, svoju silu. On ich rozpráši, ale neopustí. Augustín vzýva tieto slová: Bože rozptýľ ich, ale takým spôsobom, aby si ich neopustil, aby nezabudli na tvoj zákon. Augustín sa snaží vidieť v ich rozptýlení znak Božieho milosrdenstva.[69]

                Augustín vysvetľuje, že „rozpráš ich a odveď“ znamená „neopusť ich“, lebo tým, že ich Boh neopustí bude môcť ešte konať v nich, keďže ich nezabije. Čo v nich však zabije? Zabije v nich slová: Ukrižuj, ukrižuj! Zabije to, čo kričali, nie však tých, ktorí kričali.[70] Oni chceli zničiť Krista, ale Boh ho vzkriesil a zabil zločiny ich úst a slová ich perí. Na konci časov sa židia obrátia.[71]

Augustín nádherným obrazom poukazuje ako sa bude na konci časov uhol (Kristus) radovať z dvoch múrov. Na základe  Ef 2 , 13-16[72] môže povedať: 

„Židia boli pyšní a boli pokorení. Národy žili v beznádeji a boli pozdvihnuté. Nech sa priblížia k rohu, ktorým je Kristus. Tu nech prídu a nech nájdu bozk pokoja. Nech prídu z opozičných strán, ale nech neprídu, aby sa hádali a bojovali jeden proti druhému. (...) Nech však prídu a dajú si bozk pokoja.“[73]

6. Tractatus adversus Iudaeos

                V diele Tractatus adversus Iudaeos Augustín preberá len sčasti témy vlastné protižidovským tradičným polemikám svojho času, interpretuje ich hlavne cez pastoračný kľúč, odvolávajúc sa nie tak na Židov ako skôr na kresťanov, aby im ozrejmil niektoré problematiky spojené so vzťahom medzi kresťanstvom a židovstvom.

                Začiatok a koniec diela sa koncentruje okolo pavlínskej metafory o olive a planej olive Rim 11,17-18. V tomto obraze, je strom pozbavený svojich konárov (židov), ktoré neprinášajú už viac ovocia a je zaštiepený s konármi planej olivy (pohania)  a tak korene (patriarchovia) pokračujú v produkovaní plodov. Na zaštiepenie sa stále používa vypučaná časť nejakého veľmi vzácneho stromu, avšak tu pohania (ako planá oliva vo vzťahu na olivu) nie sú v ničom kvalitne lepší ako patriarchovia (kmeň, na ktorý sa zaštiepia). Odtiaľ vychádza upozornenie Augustína na konci diela: „Nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba.“ (Rim 11,18). Teda hebrejská tradícia sa stáva základom pre kresťanstvo a to je ponechané. Odmieta sa naopak judaizmus, ktorému chýba viera a zostáva slepým. Je to len čnosť viery, ktorá osvetľuje Písma a dáva plodnosť pohanom, alebo olive vo svojom celku[74]

Podľa Augustína, židia už nechápu to čo čítajú.[75] Hermeneutika Augustína, vychádza z kresťanskej tradície alexandrijskej školy, ktorá na Kol 2,17[76] položila svoje základy. Takto sa všetky prikázania SZ, stávajú predobrazom budúcich vecí. Celkovo SZ predstavuje tieň a NZ svetlo, cez ktoré môžeme pochopiť SZ. Celé dielo je popretkávané obrazmi tieň - svetlo, kde svetlom sa stáva osoba Krista.[77] Boží plán spásy v Písme je podľa Augustína predstavená pomocou predobrazov, ktoré neprotirečia pravému obrazu (t. j. NZ), ale ukazujú na dynamickú premenu a spojenie medzi SZ a NZ. Nový je prítomný v obraze Starého a Starý je zjavený v Novom.[78] Augustín v línii tradície poukazuje na duchovné vysvetľovanie Písma oproti telesnému[79] a s použitím žalmov (44, 49, 68, 79) vysvetľuje, že Kristus neprišiel zákon zrušiť ale naplniť (Mt 5,17). Tak všetko čo bolo predobrazené je teraz premenené. Sobota sa stáva predobrazom pokoja kresťanov v Kristovi a rituál s veľkonočným baránkom je predobrazom Krista.[80]

                V časti adresovanej židom, Augustín rozoberá text Iz 2,3-5, v ktorom sa jedná o proroctvo o budúcnosti Jakubovho kmeňa. Rozlišuje dom Jakubov, ktorý zobrazuje Cirkev a Izrael podľa tela sa pre neho stáva obrazom hebraizmu vyhanného Bohom a terčom zlorečení v proroctvách Izaiáša a Malachiáša. Takto sa potvrdzuje aj proroctvo o dvoch bratoch z Gen 25,23: starší bude slúžiť mladšiemu.[81]

7. Synagóga a Cirkev  

                Synagóga je grécke slovo equivalentné latinskému congregatio. Augustín ho používa podľa dvoch významov. V prvom rade ako miesto pre kult, kde sa zhromažďujú židia a v druhom význame označuje židovský ľud všeobecne, ktorý sa pripája tiež na ecclesía kresťanov.

                Augustín má na mysli synagógu ako miestu kultu keď rozpráva o Ježišovi, ktorý učí v synagóge, alebo keď rozpráva o tých, ktorí hľadajú prvé miesta v synagóge atď..

                Nás však zaujíma hlavne druhý význam slova synagóga – ako synonymum pre židovský ľud.

„Pod synagógou chápeme ľud Izraela, pretože práve zhromaždenia hebrejov sa zvykli nazývať synagóga, aj keď boli nazývané eklesía – Cirkev. Apoštoli však nikdy nenazývali „synagóga“ zhromaždenie kresťanského ľudu. Chceli sa totiž odlíšiť od židovských skupín, ale aj zdôrazniť, že je istý rozdiel medzi zhromaždením (zo slova synagóga) a povolaním (gr. kaléo, eklesía), z čoho si vzala meno Cirkev.“[82]

                Augustín používa málo pozitívnych charakteristík, keď rozpráva o synagóge. Sú to tí, ktorí vzdávajú zbožný kult Bohu, ale ho chvália pre pozemské dobrá. Je to lepší ľud ako pohania, pretože sa modlia k jedinému Bohu Stvoriteľovi. Členovia synagógy boli poväčšine dobrí, ale sa obrátili z dobier duchovných na materiálne.

                To čo nás zaujíma v tejto chvíli je ozrejmiť vzťah medzi synagógou a Cirkvou. Vďaka narodeniu z Panny Márie, Ježiš sa stavia do línie Abraháma, pochádza z židovského ľudu. Nič neobyčajné teda ak Augustín rozpráva o Synagóge ako o matke Krista. „Eius mater, quantum ad gentem pertinet, etiam illa iudaica synagoga dici potest.“[83] Augustín upresňuje, že Kristus je secundum carnem podľa tela dieťa synagógy.[84] Preto sa synagóge pripisujú charakteristiky materstva: lono, prsníky.[85] Ona neporodila len Krista, ale aj Petra, Pavla a ďalších apoštolov.

„Keď ty počuješ hovoriť o synagóge, nechci jej hneď zlorečiť, ako keby sa jednalo o tú, ktorá zabila Pána. Bola to určite aj synagóga, ktorá zabila Pána, nikto o tom nepochybuje. Ale pamätaj, že v lone synagógy sa narodili baránky, ktorých sme my deti.“[86]

7.1. Synagóga zanechaná pre Cirkev

                Kristus už v jednom zmysle zanechal Otca, keď sa uponížil, stal sa človekom a vzal na seba podobu sluhu (Flp 2,6-8). On zanechal aj svoju matku synagógu, aby sa pripojil k Cirkvi podľa Ef 5,31 v spojení s textom z Gen 2,24. V jednej z kázni nám Augustín nádherne ukazuje priebeh svojich myšlienok:

„Zanechal Kristus otca a matku a priľnul k svojej manželke, aby sa stali sa jedným telom. Zanechal Otca, pretože tu na zemi sa neukazoval rovným Otcovi, ale vyprázdnil seba samého a vzal na seba podobu sluhu. Zanechal aj matku synagógu, z ktorej sa telesne narodil. Priľnul k svojej manželke, ktorou je jeho Cirkev.“[87]

 Kristus teda neurobil nič iné, len zanechal synagógu, tak ako mladý človek zanechá svojich rodičov. On zanechal synagógu s jej zachovávaním SZ. Zanechal teda telesné zachovávanie zákona a ustanovil duchovné.

7.2. Vzťahy synagógy a Cirkvi

                Pretože synagóga je matka Krista a on ju zanechá pre svoju manželku, ktorou je Cirkev, dve inštitúcie sa nachádzajú v „sympatickom“ vzťahu svokra a nevesta. Augustín práve na tento vzťah aplikuje slová sv. Písma: „Ja som prišiel rozdeliť...nevestu od svokry“ (Mt 11,35) alebo „budú rozdelení: svokra proti neveste a nevesta proti svokre“ (Lk 12,53).[88]

7.3.  Obrazy Synagógy a Cirkvi

                Jeden z najrozvinutejších obrazov synagógy a Cirkvi je slávna epizóda súdu Šalamúna (1Kr 3,16-27). Dve prostitútky sa hádajú o pozostalé dieťa. Jedna predstavuje synagógu a druhá Cirkev. Prvá je evidentne matka mŕtveho dieťaťa, pripravená vidieť skôr rozsekané druhé dieťa, ako ho vrátiť matke. Pre Augustína synagóga zabila svojho syna počas spánku. To znamená, že sa uspokojovala so svetlom tohto sveta, namiesto toho, aby prijala Pána ako svetlo.

                To, že dve ženy žijú v tom istom dome znamená, že z náboženského hľadiska existovali len dve kategórie ľudí: židia a pohania. Jedna a druhá žena sú prostitútky. Teda židia a pohania sú pokladaní za rovnakých hriešnikov. Židia neprijali Krista pravdu, pohania sa klaňali idolom.

                Ďalším pekným obrazom je kameň z videnia Daniela.[89] Tento kameň rozbije sochu pri chodidlách a stane sa z neho vrch, ktorý zaplní zem. Symbolizuje Cirkev. Prvý vrch, z ktorého sa tento kameň odvalil je synagóga. Z nej sa oddelil kameň, Kristus, počatý bez pričinenia človeka.[90]

                V nádhernej kázni o podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32),[91] Augustín prirovnáva židov k staršiemu bratovi, ktorý sa po návrate mladšieho brata rozhneval na hostinu so zabitým teľaťom. Augustín vraví, že židia sú proti skrátenej ceste k spáse pre pohanov. Žiarlia totiž, že títo teraz môžu zaujať miesto na mystickej hostine. Augustín opisuje ako sa starší syn vracia z poľa a zastavuje sa na prahu domu. Vidí, že zákon je s ním, a že ten istý zákon je s kresťanmi. Proroci sú s ním a tí istí proroci sú aj s kresťanmi. U neho jedna obeta a u kresťanov denná obeta. Zisťuje, že bol na poli Otca, ale nemôže jesť z vykŕmeného teľaťa. A počuje zvuk orchestra, harmóniu kresťanskej jednoty. Služobníci vychádzajú a vchádzajú, aby mu odpovedali na otázky, tí služobníci sú slová Písma. Skôr sa však hnevá na ich hlas. Tento starší syn je oslovený symfóniou, hlasmi, chórom, sviatkami, a hlavne slávením Eucharistie a približuje sa k Cirkvi, aby počúval. Spoznáva svoje žalmy a je znepokojený. Ale Otec povie: „Synu, ty nie si stále so mnou?“[92]

8. Nesmrteľnosť židovského ľudu

                Existencia židovského ľudu podľa Augustína je napriek všetkým nespočítateľným trápeniam a prenasledovaniam zaručená Bohom. Izrael a Cirkev sú dve jediné inštitúcie, ktoré majú zaručenú nesmrteľnosť. Židovský ľud vlastní Božiu ochranu ako Kain, aby ho nikto nevyhubil.[93] Myšlienky sv. Augustína niekoľko rokov po Aschwitzi, po najväčšej a nespravodlivej genocíde židov, sa zdajú autentickým proroctvom.

                Znak, ktorý Boh dal ľudu a prostredníctvom ktorého sú nesmrteľní je náboženstvo predkov. Ale je aj ďalší dôvod: Sú potrební kresťanom.[94] Izrael bez náboženstva nemá žiaden motív existovať ako národ: „Ak jedného dňa zabudnú na svoje rituály, zomrú s nimi.“[95] Sv. Augustín verí v ustavičnosť židovskej diaspory. Ustavičná existencia tohto ľudu je pre Augustína morálnym zázrakom a evidentným dôkazom o prozreteľnosti, ktorou Boh vedie ľudské dejiny.

 9. Kresťania a židia protagonisti Božieho plánu

                Ježiš viackrát podotkol, že neprišiel zákon zrušiť, ale naplniť. Sv. Augustín si poslúžil týmito vetami, aby nám dal kľúč jednoty medzi dvoma zákonmi. Pravý kresťan nemôže znevažovať a znehodnocovať judaizmus. „Keď počuješ rozprávať o synagóge, hovorí nám biskup z Hippo, nemysli hneď na tú, ktorá zabila Krista. Aj my sme synovia synagógy!“[96] Toto synovstvo vyjadruje Augustín v termínoch krvi: „La synagóga je matka Ježiša, ženícha Cirkvi. Synagóga je potom naša stará mama (babička)!“[97] Dovoľte mi v tomto prípade parafrázovať francúzskeho autora J. Maritaina, ktorý povedal niečo podobné: „Antisemitizmus sa obráti proti kresťanom, pretože to znamená nenávidieť Ježiša a jeho matku!“

                Sv. Augustín používa často vyjadrenie „nepriatelia“, viac však v rétorickej vášnivosti ako keby tieto slová mali mať reálny dopad na prax v jeho živote. Podobne ako sv. Pavol videl v tomto nepriateľstve znak našej spásy. Veď takto vraví sv. Pavol: „Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní, kvôli Otcovi“ (Rim 11,28). Jeho vlastným aktuálnym poslaním je však ohlasovať Spasiteľa a Cirkev. Preto aj pre Augustína, ako to sám hovorí: „Praví nepriatelia nie sú židia alebo pohania, ale zlí kresťania.“[98]

                Židovský ľud ako taký, pre Augustína predstavuje teologický problém. Je jediný, ktorý vlastní väčšinu svojej histórie napísanú Bohom: povolanie, vyvolenie, prisľúbenia, zmluvy, zem, zavrhnutie.

                Sv. Augustín aplikuje na židov často aj zlé charakteristiky, vety pejoratívne  a hanlivé. Avšak všeobecne povedané, bol vľúdnejší k židom ako k heretikom a schizmatikom svojho času. „Menej zhrešili židia, keď ukrižovali Krista, ako tí, ktorí ho znevažujú teraz, keď sa nachádza v nebi.“[99] V iných príležitostiach Augustín poukazuje, že sú ospravedlnení skôr židia ako schizmatici.[100] Mnohokrát židov nazýva telesnými, ale sú viac telesní kresťania, ktorí hľadajú šťastie na tomto svete.[101] Židia sú sluhami kresťanov – ale pozor, nie na sociálnom rebríčku, ako to chápal stredovek – oni slúžia kresťanom v zmysle, že veria v Písmo, ktoré podľa kresťanov ohlasuje Krista.[102]

Záver

                Píše A. Lukyn Wiliams: „Z Augustínovho diela Adverus Iudaeos sála láska a nie prísnosť. Sv. Augustín prešiel trpkými skúsenosťami hriechu a obrátenia, jeho srdce bolo preto veľmi nežné k tým, ktorí boli v nevedomosti. Židia boli stále v nevedomosti, ale on bojoval s nimi v duchu kresťanskej lásky. Ján Chryzostom keď myslel na židov bol hodnostár Cirkvi, Augustín bol kresťan.“[103]

                  “Tieto veci, moji drahí, aj keď židia ich počujú s radosťou, alebo s hnevom, ale my, kde môžeme, kážme to s láskou. A nechváľme sa pyšne pred zlomenými konármi, ale skôr myslíme na akú milosť, koľko milosrdenstva a do ktorého koreňa sme boli zaštepení (Rim 11,17-18). To preto, aby sme netúžili po veciach vysoko múdrych, ale skloňme sa k pokorným (Rim 12,16). [Dávajme si pozor], aby sme ich neurazili pýchou, ale s bázňou sa tešili (Ž 2,11) a povedali: Poďte, kráčajme vo svetle Pánovom (Iz 2,5), lebo jeho meno je veľké medzi národmi (Mal 1,11). Ak nás budú počuť a poslúchnu, budú medzi tými, o ktorých je povedané: Priblížte sa k nemu a budete osvietení a vaše tváre nesčervenajú (Ž 33,6). Ak by potom mali počuť, ale neuposlúchnuť, vidieť a nevidieť, patria medzi tých o ktorých je napísané: Hriešnik to uvidí a nahnevá sa, bude škrípať zubami a zožierať sa (Ž 111,10).  Ja naopak, hovorí Cirkev Kristovi, ako plodná oliva v dome Pánovom, dúfala som v tvoje večné milosrdenstvo na veky vekov (Ž 51,10).”[104]

                 „Musíme to kázať s láskou.“ To je základ Augustínovej polemiky so židmi. Jeho kázne alebo spisy sú o židoch, nie proti nim, aj keď aj Augustín použil titul knihy ako sa zvyklo v jeho čase. Avšak skutočne nemôžeme poprieť mnohé vyjadrenia u biskupa z Hippo, ktoré najú proti-židovský charakter. Avšak oni musia byť pochopené na základe jeho rečníckej mentality a mentality doby. Dokonca veľmi jasne môžeme v jeho dielach vidieť pokrok, keď ho porovnáme s Tertuliánom, Komodiánom či Ambrózom, Hieronymom a Chryzostomom. Biskup z Hippo skoncoval so skoršou tradíciou verejnej potupy, pošpinením a nenávisti voči židom. Jeho myšlienky na adresu židov môžu byť sumarizované v slovách Petra Ctihodného, Opáta z Cluny: „Útočím na vás nie so zbraňami, ale so slovami. Nie silou, ako urobili niektorí, ale argumentami. Nie nenávisťou, ale láskou. Milujem vás! Milujúc vás, vám píšem, a tým, že píšem, vás pozývam ku spáse.“[105]

------------------------------------------------------------------------------------------------

[58] En. Ps. 56,9.

[59] UNTERSEHER, L., Mark of Kain and the Jews, 114-115.

[60] Sermo 374,2; 361,6.

[61] C. Faust 12,13.

[62] UNTERSEHER, L., Mark of Kain and the Jews, 116.

[63] C. Faust  12,11.

[64] CTh 16,8,9.

[65] CTh 16,8,13.

[66] C. Faust. 12,23.

[67] C. Faust. 13,10;  civ. dei 18,46.

[68] Civ. dei 18,46.

[69] En. Ps. 58, II,2.

[70] En. Ps. 58, II,3. Celá pasáž je echom Augustínovho postoja: Miluj hriešnika, nenáviď hriech.

[71] En. Ps. 58, II,8.

[72] Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi. Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo,  tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom.

[73] En. Ps. 58, II,10.

[74] FALCIONI, M., Introduzione,  402-403.

[75] Adv. Iud. 1,2

[76] Toto všechno je jen stín budoucích věcí, ale skutečnost je Kristus.

[77]  Adv. Iud. 9,14.

[78] C. adversarium legis et prophetarum 1,17,35.

[79] Adv. Iud. 7,10; 8,11.

[80]Adv. Iud. 2,3.

[81] Adv. Iud. 7,9. 

[82] En. Ps. 81,1.

[83] Contr. Iul. op. imp. 3,7.

[84] Sermo 91,7.

[85] En. Ps. 21,1,10.

[86] En. Ps. 72,4.

[87] Sermo 91,7.

[88] En. Ps. 44,12; 84,12.

[89] Dan 2,35.

[90] Sermo 45,6.

[91] Quaest. ev. 2,33. 

[92] Sermo 112/A,8-14; VAN DER MEER, F., Sant´ Agostino. Pastore di anime, 206-207.

[93] En. Ps. 60,14; 39,13; 77,22; sermo 201, III,3; c. Faust. 12,12.

[94] En. Ps. 58,  I,21.

[95] De fid. rer. quae 6,9.

[96] En. Ps. 72,4.

[97] En. Ps. 44,12; 84,12.

[98] En. Ps. 30, II,6.

[99] En. Ps. 68,6; 85,19.

[100] In Io. ev. tr. 4,4; c. Faust. 9,2.

[101] Sermo 4,2-3;  En. Ps. 32, III,29.

[102] C. Faust. 12,24; ALVAREZ, J., Teología de la storia de Israel segun s. Agustin, Salmanticensis, 91-99.

[103] Adv. Iudaeos.  A bird´s eye view of christian apologiae until the renaissance, London 1935, 312.

[104] Adv. Iud. 10,15.

[105] ALVAREZ, J., St. Augustine and antisemitism, Studia Patristica IX, Berlin 1966, 348-349.