Jdi na obsah Jdi na menu
 


svatý Augustin a judaismus I.část

Obrazeks laskavým svolením autora

Svatý Augustin a judaismus

Úvod

                Hneď na úvod je treba poznamenať, že odtrhnutie sa od synagógy a zároveň proti-židovská polemika v kresťanstve sa rozvinula vďaka historickým udalostiam, ktoré ako keby nahrávali vysvetleniu, že Boží trest zasiahol tých, ktorí dali ukrižovať Krista. Tu sa však nemôžeme venovať vývoju polemiky so židmi v kresťanstve a v jej prvých autoroch. Azda len okrajovo môžeme povedať, že polemika vyvrcholila v ôsmych kázňach sv. Jána Zlatoústeho.[1] Sú nasmerované proti židom, ale hlavne tým, ktorí sú kresťania a zachovávajú niektoré židovské zvyky – tzv. judaizujúci. Preto takto proti nim horlí Chryostom: „Synagóga nie je len bordel a divadlo, je to útočište zbojníkov a diera zúrivých beštií, je to obydlie démonov.“[2] Podľa Chryzostoma títo démoni obývajú aj duše židov.[3]

                O čo teda šlo v polemike so židmi. V prvom rade docere – učiť kresťanov o rozdieloch medzi dvoma náboženstvami,  probare - podať im argumenty, aby vedeli odpovedať židom na ich protirečenia a otázky, a nakoniec persuadere - presvedčiť ich o jedinečnej identite kresťanstva. Často sa v používaní rečníckeho štýlu prepožičaného zo súdnictva zachádzalo až príliš ďaleko, ako sme to videli na príklade Jána Zlatoústeho, len aby kazateľ presvedčil poslucháčov (podobne u Augustína v dielach s pelagiánmi či donatistami). Synagóga ešte vždy priťahovala kresťanov a stávalo sa ako nám vraví aj Augustín, že misionárskej propagande židov podľahol aj biskup z mestečka Tuzeur v južnej časti Numídie (pri jazere Triton). Augustín to referuje v liste 196 Aselicovi.[4]

                Sv. Augustín venoval málo svojich spisov problematike hebraizmu alebo hebrejom, v porovnaní s inými náboženskými skupinami jeho epochy. Michael Singer dokonca tvrdí, že často o nich písal v metaforickom zmysle ako symbol heretických skupín. Raveaux tvrdí, že Augustín v diele Contra Faustum Manichaeum používa termín hebrej, ale myslí na manichejcov, kým v liste 196 termín hebrej je z konvenčnosti použitý pre pelagiánov. Ginzberg si myslí, že Augustínovo učenie je chabé a bez partikulárnej originality.[5]

                Pri určovaní spisov sv. Augustína o hebrejoch, Possidius prvý biograf sv. Augustína, vymenoval štyri diela. Z nich vedci stanovili dve ako autentické. Sú to epistola 196Adversus Iudaeos. Ďalšie dve: Sermo de symboloAltercatio ecclesiae et synagogae sú od iného autora, avšak tým, že sa šírili pod menom Augustína, mali veľký vplyv na kresťanstvo v západnej Európe.

                Môžeme rozdeliť Augustínove postoje vzhľadom k hebrejom a hebraizmu pomocou dvoch veľkých blokov.[6]

*       Prvý je ten, ktorý zahŕňa vysvetlenia Sv. písma, niektoré kázne a spisy o hermeneutike. Z nich najmä Enarrationes in Psalmos (En. Ps.) sú bohaté na zmienky o hebrejoch, hebraizme a synagóge. V En. Ps. máme aj obšírnejšiu diskusiu augustiniánskej koncepcie o hebrejoch ako o „ľude svedkov“, ktorý potvrdzuje pravdy kresťanskej viery. Z homiletických spisov je najzaujímavejší pre nás Adversus Iudaeos. Ďalšia z kázní (Sermo 91) dokazuje mesiášstvo Ježiša proti hebrejom. Ďalej homília o podobenstve o márnotratnom synovi (Sermo 112/A) predstavuje pokojný výklad a empatický vzťah hebrejského ľudu s Bohom.

*       Druhý blok predstavujú jednotlivé výklady, knihy alebo listy. Napr. v liste 196 adresovanom Ascelovi, Augustín skúma vzťah kresťanov s potomstvom Abraháma a bráni stálu platnosť hebrejského zákona. V diele Contra Faustum Manichaeum poukazuje na typologický vzťah medzi odlíšeným znakom Kaina a úlohou hebrejov po Kristovi. De civitate Dei hlavne v 18,46 poukazuje na rozlíšenie úlohy akú majú Hebereji v augustínovskej teológii dejín. Určite za povšimnutie stojí aj korešpondencia medzi Augustínom a Hieronymom

1. Kontext Augustínovej polemiky s judaizmom

                Vo svojich spisoch Augustín príležitostne poukazuje na židov, ktorí žijú v mestečkách sev. Afriky. Napr. Oae[7], Uzalis[8], Shitthu teraz nazývaná Chemtou[9]. Hovorí, že židia žijú aj v Hippo[10]. Židovské komunity sa nachádzali aj v blízkych mestách Cirta, Constantina a hlavne v Kartágu.[11]

                 

                Augustín poznal základné tradície a obyčaje židov. Podľa Blumenkranza až prekvapivo dobre poznal židovský kalendár. Hovoril o ich slávení Veľkej Noci, o obyčajoch zažať svetlo večer, ktorým sa začínala sobota, spomenul aj ich čistú večeru v čase Veľkého piatku.[12] Mal pre nich niekedy slová prísne a ostré, inokedy jeho vyjadrenia boli plné pochopenia a nežnosti.[13]

                Absolútne jasné, že Augustín mal kontakt so židmi nám napovedá list 8* z novej série Aug. listov objavených v roku 1974 prof. Divjakom na niektorých starých manuskriptoch. Istý žid uprednostnil dať sa súdiť Augustínom ako prefektom mesta.[14]

                Niečo veľmi zaujímavé je, že náš biskup nás uisťuje o konzultácii rabínov pri preklade knihy Jonáš.  Ľudia totiž v kostole protestovali proti novému prekladu Hieronyma s mnohými innováciami. Čítal sa im totiž iný preklad na aký boli zvyknutí. Rabíni poukázali, že hebrejčina bola totožná s gréckym prekladom LXX a s používaným latinským prekladom. Teda innovácie Hieronyma rabíni neschvaľovali.[15] Augustín však podotýka, že aj odpoveď židov nie je istá pre ich možnú zlomyseľnosť alebo nevedomosť. Inokedy Augustín konzultoval istého hebreja ohľadom slova racha. Žid mu poradil, že sa jedná o slovo bez nejakého konkrétneho významu.[16] Vyjadruje emóciu hnevu alebo bolesti. Niečo podobné ako u nás:  eh! Ajaajaj! V tomto prípade konzultácia vyzerá ako naozaj priateľský vzťah s konkrétnym hebrejom.

                Okrem priateľských osobných kontaktov Augustín aj konkrétne rozpráva na kázňach o Hebrejoch. Niekedy sa pohoršoval nad špekuláciami a bezočivosťou Hebrejov pri obchodovaní. Boli častými návštevníkmi divadla, a tam kričali silnejšie ako ostatní.[17] Sám Augustín sa vyslovil, že by bolo lepšie keby v sobotu aspoň trochu pracovali, lebo robia len hluk v divadle a ich ženy bez hanby tancujú celý deň na terasách pri rytme tamburín.[18] Ďalej podľa Augustína sa vedia veľmi dobre sťažovať. Ak je im daný spravodlivý trest, repcú, že sú to stále oni, ktorí sú vinní.[19]

                Augustín má pre nich tvrdé slová pre ich slepotu. Na pokračovanie jeho interpretácia žalmov vyústi do vyhlásenia ich tvrdohlavosti. V tomto sú horší ako démoni, ktorý aspoň rozpoznali Syna Božieho. Z druhej strany sú ospravedlnení v porovnaní s heretikmi, pretože títo si chcú ustanoviť svoju spravodlivosť.[20]

                Môžeme pochopiť presnú protižidovskú hodnotu „urážok“ z úst sv. Augustína, ak máme jasne na mysli mentalitu času, sociálno-náboženské prostredie, zaužívané spôsoby reči a okolnosti, v ktorých boli vyslovené. Židovstvo a židia predstavovali pre Augustína teologický problém, o ktorý mal starosť a zaujímal sa oň. Je vhodné si pripomenúť, že sv. Augustín je spisovateľ aj apoštol, hneď teológ a sociológ, apologéta a kazateľ. Takto azda pochopíme, že raz píše proti židom a inokedy v ich prospech.  Raz ich haní, inokedy chváli, hnevá sa s nimi, ale aj ich toleruje. V niektorých príležitostiach ich dáva za príklad kresťanom, inokedy ich karhá a protestuje proti ich zlému príkladu a moci robiť si prozelytov, zvádzať ľudí k židovstvu.[21]

                Augustín upozorňuje veriacich, aby sa im nevysmievali, tiež aby ich neprovokovali do hnevu a aby ich neurážali:

„Bratia moji, teda počúvajte hlas biskupa, my vás úpenlivo prosíme buďte na pozore! Všetci vy, ktorí ste v kostole, neurážajte židov, ale skôr sa modlite, aby aj oni vstúpili do Cirkvi. Boh všemohúci ich môže zaštepiť znovu(Rim 11,23).  Toto vravel apoštol vzhľadom na židov a toto sa s nimi udialo. Keď Pán vstal zmŕtvych, uverili v neho. Nechápali keď ho križovali, ale neskôr uverili v neho, a bol im odpustený tak veľký zločin. Krv Pána, ktorú oni preliali, bola daná ako dar tým istým vrahom-človeka, aby sme nepovedali vrahom-boha. Pretože, ak by boli spoznali Pána slávy, nikdy by ho neboli ukrižovali.“[22]

                Augustín často povzbudzuje kresťanov k láske vo vzťahu k židom. Boh sám si vyberie čas a formu na ich obrátenie.[23]

                Na druhej strane však Augustín sa snaží aj presvedčiť Hebrejov, veď extra ecclesiam nulla salus. Tento posledný princíp musíme mať na zreteli, keď sa Augustín snaží, aby aj židia vstúpili do Cirkvi. Ekleziológia africkej cirkvi bola jasná. Teda neexistovala reč: vy si veríte svoje a my svoje. Augustín bol presvedčený, že len v Cirkvi dosiahnu spásu a budú zachránení židia. Preto prosí aj svojich veriacich, aby sa modlili za nich a za ich vstup do Cirkvi.

2. Najdôležitejšie témy

                Rôznosť tém a zmienok o hebrejoch a hebraizme v spisoch sv. Augustína, sa líši navzájom násilnou opozíciou až po zmierlivé tóny. Podľa Augustína hebrejský ľud stratil svoj status jediného obhajcu a vlastníka zmluvy s Bohom, keď neuveril v Ježiša Krista. Chýbajúca viera  však nevylučuje ich privilegovaný vzťah s Bohom Starého zákona (SZ).

                Augustín tvrdil, že Hebreji a nie Rimania sú zodpovední za smrť Krista.[24] Hebreji nie sú však vinní deicídiom – zabitím Boha, ale len zabitím človeka, pretože by neboli zabili Boha, ak by ho boli spoznali v Kristovi.[25] Kým sa Hebreji neobrátia zostávajú nepriatelia Krista a Cirkvi.[26]

                Podľa Blumenkranza Augustínove spisy zhŕňajú a posilňujú negatívny obraz o židoch predstavených v najstarších dielach Cirkvi prevzatých z Nového zákona (NZ) a z patristických autorov. Predovšetkým je zdôraznená slepota a tvrdohlavosť Hebrejov, pretože chýbajúce rozpoznanie Ježiša Krista zabraňuje im v možnosti správneho čítania hebrejskej Biblie.[27]

                Najoriginálnejší príspevok, ktorý priniesol Augustín kresťanskej tradícii konštituuje „učenie o svedectve“. Koreň tohoto učenia sa nachádza u sv. Pavla v liste Rimanom. Augustín na základe učenia o svedectve hovorí o obrátení Hebrejov až na konci časov. Aj po príchode Krista zostávajú platné spisy SZ. To však, čo bolo znakom požehnania pre Hebrejov, stalo sa znakom zlorečenia. Boh totiž nechcel, aby sa SZ chápal v zmysle čiste doslovnom, ale v duchovnom zmysle. Hebreji podľa Augustína nedokázali pochopiť, že všetko sa v SZ vzťahovalo na Krista.[28] Ako dôsledok toho, nepochopili Písmo, ich chrám bol zruinovaný, boli postihnutí exilom a podriadením sa. Preto ako Kain nosia znak hanby, ktorý im garantuje spásu.[29]

3. Contra Faustum a Znak Kaina

                Ruth Melinkoff vo svojej knihe The mark of Kain zdôrazňuje, že židia sú poznačení, sú národom, ktorý sa odlišuje od ostatných. Práve Augustín vo svojej interpretácii Gen 4,15[30]  podčiarkuje, že židia sa odlišujú nielen v sociálno-náboženskych tradíciách, ktoré ich odlišujú od ostatných, ale taktiež ich znak znamená stav ľudí, chránených Bohom. Môžeme povedať, že Božím úmyslom bolo zaistiť ich fyzickú bezpečnosť.[31]

                Augustín vo svojom diele contra Faustum prehlbuje tématiku judaizmu nepriamym spôsobom, lebo sa stáva obrancom židovských spisov SZ pred Manichejcami. Faust predovšetkým útočí na SZ pre rôzne nemorálne opisy v živote patriarchov a ďalších biblickým osobností. Vraví, že osoby v SZ žili zlým životom a poškvrnili sa mnohými zločinmi. Poukazuje na neveru Abraháma, na to, že predáva svoju ženu a klame, ukazuje ako Lót spí so svojimi dcérami, alebo ako sa správa Jakubov syn Júda, ktorý obcuje s prostitútkou, za ktorú sa vydáva Tamar, žena jeho syna. Aj Mojžiš, ktorý sa dopustil vraždy nepatrí medzi najväčšie a najlepšie príklady SZ.[32] Ďalej Faustus pokladá za odporné židovské praktiky a obyčaje týkajúce sa soboty, obrezania atď.. Podľa Fausta nie Boh, ale judaizmus je pôvodcom rituálov a prikázaní v Starom Zákone. V prvom rade však pre Fausta sú Manichejci nepriateľmi nie zákona, ale skôr judaizmu.[33] Pre Fausta existuje len jedno: alebo sa prijíma SZ a zachovávajú sa príkazy a zvyky, ktoré obsahuje, alebo sa zavrhne celý SZ. Na tomto bode potom Augustín stavia časť svojej teológie židov a židovstva.[34]

                Augustín v prvom rade odpovedá, že Faustus nechápe rozdiel medzi príkazmi, ktorými konáme pre život  praecepta vitae agendae a príkazmi, ktoré znamenajú život praecepta vitae significandae. Ak sa neakceptuje takáto rozdielnosť, Manichejci nepochopia, že príkazy čo znamenajú život predstavujú budúce veci. Biblia používa podľa Augustína obrazný jazyk alebo obrazy, aby hovorila o božích pravdách.[35] Augustín poukazuje na sv. Pavla, ktorý v liste Korinťanom vraví, že veci, ktoré sa stali židom, sú napísané ako príklad pre nás, aby sme sa poučili (1Kor 10,6).[36] Teda rôzne zachovávania zákona sú pre nás obrazom (figurae nostrae). Keď teraz boli jasne zjavené, pochopili sme jasnejšie, že to boli predobrazy a nie sú pre nás záväzné.[37] Augustín teda zdôrazňuje, že starozákonné obrady sú znaky (signa), ktoré znamenajú niečo iné, oni odhaľujú božské pravdy. Augustín teda tvrdí, že kresťania musia čítať stále SZ, pretože obsahuje signa, ktoré zjavujú duchovné pravdy.[38]

                Augustín potom Faustovi ukazuje, akým spôsobom zákon daný Mojžišovi, zjavuje duchovné pravdy. Manichejci sa vysmievajú z obriezky, ale nechápu, že sa to vzťahuje v duchovnom význame na obriezku srdca.[39] Podobne sobota predobrazuje večný odpočinok.[40] Obety SZ, ktoré považujú Manichejci za idolatrické, sú teraz obrazom jedinej Kristovej obety a smrti na kríži.[41] Inými slovami, sú to vskutku znaky signa, za ktorými sa poukazuje na nejakú pravdu.

3.1. Augustínova teológia judaizmu v contra Faustum

                V dvanástej knihe proti Faustovi Augustín vášnivo bráni SZ. Robí to dôkladne slovami sv. Pavla, ktorého mali Manichejci v obľube. Dokazuje ako Pavol zdôrazňuje, že zákon je dobrý, spolu so zmienkou o židoch, ktorý majú veľké výhody, lebo boli obdarovaní Božími výrokmi SZ.[42] Toto je echo skorších zdôraznení v De utilitate credendi, že SZ nedáva spásu, ale bol užitočný[43] a bol vyslovený a chcený Bohom.[44]

               

                Keď prijíma historickú integritu SZ, Augustín tvrdí, že Boh dal naozaj Izraelu zákon (Torah). Rituálne požiadavky nájdené v Tóre boli dané samým Bohom, neboli to vymyslené alebo rozvrátené táraniny židov, ako Faustus vyhlasoval. Teda podľa Augustína, problém nie je v samom zákone, ale v jeho interpretácii. Náš biskup sa vracia k 2Kor 3,15 a nasl., v ktorom sa uvádza, že závoj pokrýva srdcia tých, ktorí čítajú Mojžišov zákon. Len v Kristovi sa závoj odhaľuje a cez neho možno správne vysvetľovať Písmo. Keďže židia čítajú zákon doslovne, nedokážu vytiahnuť z Písma duchovný význam. Pre Augustína, celé Písmo mieri na Krista, na duchovný význam, ktorý bohužiaľ židia nevidia.[45] Augustín preto požíva vysvetlenie z Gen 4,7 kde Boh prehovára ku Kainovi, aby sa uspokojil, potom ako neprijal jeho obetu. Keby, píše Augustín, Kain uznal svoj hriech a vyznal to Bohu, Boh by mu pomohol svojou milosťou prejsť cez jeho hriech  a nebol by zavraždil brata.[46] Biskup aplikuje tieto slová na židovský ľud. Ako Kain, ktorý odmietol uznať svoju vinu, aj židia podobne zlyhali uznaní času spásy, ktorý pochádza z odpustenia hriechov prostredníctvom milosti.[47] Svojou pýchou zo skutkov zákona, židia odmietli podriadiť sa Kristovej milosti.[48]

                Augustín poukazuje, že ak židia odmietajú byť pod milosťou. Tento ich postoj je slobodný a chcený. Radšej chcú byť naďalej pod zákonom.[49] Takto ignorujú Božiu spravodlivosť a chcú si zaobstarať svoju vlastnú. Kristus sa stáva pre nich kameňom úrazu, dokonca až do takej miery, že ho nenávidia. Židia sú v tomto teda slepí, lebo nerozpoznali Krista.[50]

                Augustín používa typologickú exegézu pri čítaní dvoch obiet Kaina a Ábela. Ábel mladší brat predstavuje Krista, je zabitý rukou svojho staršieho brata Kaina – predstavuje židovský ľud. Ábel zomiera na poli, Kristus na Kalvárii.[51] Augustín zdôrazňuje vinu židov na Kristovej smrti a obviňuje ich z Kristovej vraždy.[52] Podotýka, že židia neboli prekliaty zemou, ako Kain, ale skôr Cirkvou. Fridriksen tvrdí, že táto pasáž mohla poslúžiť Augustínovi ako príležitosť obviniť židov z  boho-vraždy, ale namiesto toho sa stáva miestom pre rozvinutie ekleziálnej metafory.[53] Augustín teda hneď zjemní tóny po tvrdej vete..

                Biskup z Hippo berie na vedomie Kainovu odpoveď Bohu, že nevie, kde je jeho brat a nie je strážcom svojho brata. Židia, keď sa ich hlasom Božím, t.j. cez Sv. písmo, kresťania pýtajú na osobu Krista, odpovedajú, že nepoznajú Krista. Falošná je nezalosť Kaina o bratovi, podobne je falošná neznalosť židov. Slovami: „Hlas krvi tvojho brata volá zo zeme“, Boh napomína židov, lebo na zemi má veľký hlas práve krv Krista. On bol prijatý pohanmi, ktorý odpovedajú „Amen“. Je to hlas veriacich, ktorých vykúpila Kristova krv.[54]

                Zdá sa, že práve v tejto pasáži Augustín zjemňuje možné obvinenie z boho-vraždy, lebo židia skutočne nikdy nepochopili koho ukrižovali.  Lebo keby vedeli (1Kor 2,8) neboli by ho ukrižovali. V En. Ps. 65,5 Augustín robí vďaka hore uvedenému textu sv. Pavla, výrazný rozdiel medzi ukrižovaním Ježiša ako človeka a ukrižovaním Krista Syna Božieho. Augustín práve vraví, že tento zločin bol vraždou človeka homicidium, nie bohovraždou deicidium. Podobne to vykladá v  knihe c. faust. 13,11 kde cituje 1Kor 2,8. Použitím citátu sv. Pavla Augustín pokračuje v zdôraznení slepoty židov. Ak by boli spoznali Krista, neboli by ho ukrižovali. Aj keď podľa Augustína dôvod viny z usmrtenia Krista u židov sa nachádza v ich nevedomosti, vo svojej exegéze Gen 4,15 stále vyzdvihoval vážnosť tohto zločinu. Za následok zločinu židov považuje neúčinnosť ich náboženských praktík. Vzťahuje márnosť ich námahy k námahe Kaina, ktorému zem odmietla dávať výťažok z jeho lopoty po smrti brata. Podobne je to so židmi po ukrižovaní Krista aj oni sa márne namáhajú v svojom zachovávaní zákona – soboty, sviatky, obriezka...

                Tu však Augustín poukazuje skôr na ich neschopnosť prijať Kristovu milosť. Aj po jeho príchode židia konajú a chápu zákon, ako keby Kristus nebol prišiel.

3.2. Potrestanie Kaina a židov

Pri opise trestu Kaina, predobrazu židov, je Augustín naozaj originálny. Nachádzame tu štyri doležité elementy:

Ø       diaspora židov medzi národmi

Ø       úloha židov v Božom pláne spásy (oikonomia)

Ø       židia nesmú byť fyzicky napádaní alebo zavraždení

Ø       židia nosia so sebou špeciálne znamenie Božej ochrany

                V prvom rade začina rozprávať o vandrovaní židov. Diaspora židov má dva významy: žijú v diaspore medzi všetkými národmi, trúchlia a smútia pre stratu svojej zeme a tam kde žijú sú podriadení početnejším kresťanom. Teda v tomto prípade veľa komplimentov nemáme.

                Vandrovanie nie je jednoduchý trest, ale taký, ktorý spĺňa eschatologickú úlohu v božom pláne. Začína vysvetľovaním prvej časti Gen 4,15. Keď Boh dáva Kainovi trest, Kain sa bojí, že teraz sa jeho život ocitne v ohrození. Boh sa preto snaží uľahčiť Kainovo utrpenie a sľubuje, že kto by zabil Kaina bude trpieť sedemnásobnú pomstu. Tu sa oplatí citovať text: „Non corporali morte interibit genus impium carnalium Iudaeorum!“

                Augustín sa tu hraje s mečom ostrým z oboch strán. Na jednej strane vraví, že židia si zasluhujú sedem trestov za usmrtenie Krista, z druhej strany predkladá jasnú a nespochybniteľnú obranu židov. Kto ich zabije na sebe zakúsi sedemnásobnú pomstu. Teda tvrdí, že židia sa nachádzajú pod Božou ochranou. Toto konštatovanie je veľmi významné. Totiž eliminuje všetku teologickú bázu na fyzické ublíženie či poškodenie židovského ľudu. Táto Božia ochrana nie je však jednoducho na zachovanie židovského ľudu, skôr slúži ako prejav podstatného Božieho pôsobenia.[55]

                Po tretie, kým Augustín pokračuje v označovaní židov za vinných zo smrti Krista, z druhej strany eliminuje všetku pôdu na kresťanskú pomstu proti židom. Vylučuje takúto možnosť udelením úlohy pre židov v dejinách spásy. Augustín tu rozvíja poznatok o židoch ako o svedkoch, ktorý pred ním použil len sv. Justín a Laktancius aj to len veľmi okrajovo.[56]  Prízvukuje, že Božia ochrana ich bude sprevádzať až do konca siedmych dní času.[57] Podľa Augustínovej schémy ľudské dejiny sú rozdelené na sedem periód času. Ľudstvo je teraz v šiestom veku - šiestom dni, medzi prvým a druhým príchodom Krista. Až do siedmeho dňa židia musia byť chránení.

pokračování

              

[1] FALCIONI M., Introduzione. In: Augustinus. Tractatus  adversus Iudaeos, NBA XII, Cittá Nuova, Roma 2003, 402.

[2] Ján Chryz., Adversus Iudaeos 1,2,7.

[3] Ján Chryz., Adversus Iudaeos 1,6,5.

[4] ALVAREZ, J., San Agustín y los judíos de su tiempo, Augustinus 17 (1972), 39-44.

[5] SIGNER, M., Jews and judaism. In: Augustine through the Ages. An Encyclopedia, FITZGERALD, A. (edit.), Grand Rapids 1999, 470.

[6] SIGNER, M., Jews and judaism, 470-471.

[7] Epistula  71,5.

[8] Civ. dei 22,8.

[9] Sermo 9 a 17.

[10] Sermo 325,4; 112A,13; 196,4.

[11] ALVAREZ, J., San Agustín y los judíos de su tiempo, Augustinus 17 (1972), 39-44.

[12] Sermo Guelf. 5,4.

[13] BLUMENKRANZ, B., Augustin et les juifs. Augustin et le judaïsme, Recherches augustiniennes 1 (1958), 225-241.

[14] CAROZZI, L., Introduzione particolare lett. 4*. In: SANTAGOSTINO, Le lettere. Suplemento 1*-29*, Cittá Nuova, Roma 1992, XXXVI a nasl..

[15] Ep. 71,2,4.

[16] De serm. domini in monte 1,9,23.

[17] En. Ps. 50,1.

[18] Sermo 9,3.

[19] Sermo 62,18.

[20] VAN DER MEER, F., Sant´ Agostino. Pastore di anime, Roma 1960, 203-207.

[21] Sermo 17,7; de cat. rud. 25,48.

[22] En. Ps. 65,5.

[23] ALVAREZ, J., Teología de la storia de Israel según s. Agustin, 91-99.

[24] Civ. Dei 20,20; adv. Iud. 8,11.

[25] En. Ps. 65,5.

[26] En. Ps. 43,14; 58,1.

[27] Adv. Iud. 1,2; 9,14; Io. ev. tr. 53,6.

[28] C. Faust. 12,2-3.

[29] SIGNER, M., Jews and judaism, 470-471.

[30] Hospodin řekl: Kdo by Kaina zabil, bude postižen sedmeronásobnou pomstou. A Hospodin poznamenal Kaina znamením, aby jej nikdo neublížil.

[31] UNTERSEHER, L., Mark of Kain and the Jews: Augustine theology of Jews, Augustinian Studies, 99.

[32] C. Faust. 22,5.

[33] C. Faust. 22,2.

[34] UNTERSEHER, L., Mark of Kain and the Jews, 102.

[35] De ut. cred.  3,8.

[36] C. Faust. 6,2.

[37] C. Faust. 6,2.

[38] UNTERSEHER, L., Mark of Kain and the Jews, 102.

[39] C. Faust. 6,3.

[40] C. Faust. 6,4.

[41] C. Faust. 6,5.

[42] C. Faust. 12,3.

[43] De ut. cred. 3,9; 5,12.

[44] De ut. cred. 5,12.

[45] C. Faust. 12,8; UNTERSEHER, L., Mark of Kain and the Jews, 104.

[46] C. Faust. 12,9.

[47] C. Faust. 12,9.

[48] UNTERSEHER, L., Mark of Kain and the Jews, 105.

[49] C. Faust. 12,11.

[50] C. Faust. 12,9.

[51] C. Faust. 12,9.

[52] C. Faust. 12,11.

[53] FREDRIKSEN, P., Excaecati occulta iustitia Dei, Journal of Early Christian Studies 3 (1995), 315.

[54] C. Faust. 12,10.

[55] UNTERSEHER, L., Mark of Kain and the Jews, 112-113.

[56] JUSTÍN, Dialóg s Tryfónom 21; LACTANCIUS, Božské inštitúcie  4,12.

[57] C. Faust. 12,12.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

s laskavým svolením autora 

Obrazek

Sv. Augustín a judaismus